A ČO JE PRAVDA?

            Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil nedeľnej debaty v Českej televízii s predsedníčkou a predsedom najväčších politických strán. Keď už bolo po všetkom a na zadnom schodisku sme sa na chvíľu ocitli s pánom predsedom zoči-voči, položil som mu otázku, kvôli ktorej ma asi najskôr považoval za mimozemšťana: „Pán predseda, keď sme teraz tu takto spolu len my dvaja: viete predsa, že to, čo ste pred kamerou po celú dobu tvrdili, nie je vôbec pravda?“ Politik sa na mňa pozrel so zmesou údivu a pohŕdania ako skvelo vyzbrojený Goliáš na malého drzého chlapčeka, ktorý sa mu na okamih postavil do cesty. „Pravda?“ zopakoval to slovo s takou štítivosťou, akoby som pred ním povedal niečo neslušné. „Pane, ja hovorím k svojim a pani predsedníčka zasa ku svojim.“ Teda akoby tým povedal: „My najlepšie vieme, čo naši voliči potrebujú počuť.“
            Nečudoval som sa jeho slovám. Prečo by som mal od neho očakávať odpoveď „svätca“, alebo aspoň odpoveď menej cynickú a arogantnú? Či nie sú politici len zrkadlovým obrazom občanov, ktorí si ich koniec koncov sami zvolili? Či by radšej nemala spoločnosť, nariekajúca a nadávajúca permanentne na svoju politickú reprezentáciu, skôr v nej rozpoznať samu seba?
            Večer som si vzal do rúk Jánovo evanjelium a čítal som v ňom veľkonočný príbeh. V úvahách ma rušila spomienka na politikov pohŕdavý tón. Jeho zneuctenie slova „pravda“ ma pálilo ako uhlík, uštedrený v skutočnosti tomu, ktorý o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ Napadlo mi, že aj Pilátova otázka „Čo je pravda?“ nebola otázkou človeka smädného po pravde, skôr z nej môžeme vyčítať chladnú iróniu a aroganciu moci podobne ako v údive pána predsedu: „Či vari na pravde záleží?“ Ale tiež mi napadlo, že Ježiš po noci kríža a hrobu odkryl svoje rany, aby nám ukázal, že Goliášovia moci a nasledovníci Piláta nemajú posledné slovo a že ich výsmech tým, ktorí sa pravdy nezriekli, môže byť predčasný.
            Ježiš na Pilátovu otázku „Čo je pravda?“ neodpovedá. Mlčí. V jeho mlčaní, v jeho bezmocnosti, v jeho kríži sa (snáď po prvý raz a zároveň posledný v dejinách) zjavuje pravda, nepošpinená žiadnymi väzbami a kompromismi s mocou. 
            Ďalej som rozmýšľal nad tým, prečo sa Ježiš po vzkriesení neukázal všetkým ľuďom, ale iba tým, ktorých povolal za svojich svedkov. Prečo sa neukázal Predsedom a Pilátom? Možno preto, lebo úlohou – aby sme sa stali svedkami Pravdy, poveril nás. V prostredí, do ktorého sme boli postavení. Čo to pre nás môže znamenať, si môžeme prečítať v pašijovom príbehu.
             „Hovoríte za jedno percento divákov, ktorí môj podnik neuživia,“ povedal mi kedysi majiteľ úspešnej komerčnej televízie. Napriek tomu máme (cirkev a jednotliví kresťania) plniť prorockú úlohu vo svete a pliesť sa do cesty moci, ktorá pohŕda otázkou, čo je pravda. Nesmieme však pritom ani na chvíľu sami ustať v sebakritickom a pokornom pýtaní sa, nakoľko sami v pravde stojíme a jej rozumieme. Pravda totiž nekladie nárok iba na tých druhých, ale predovšetkým na nás samotných.
            Aj keď Predsedovia tohto sveta disponujú ohromnou časťou verejného priestoru, aby mohli mnohorakým spôsobom predkladať svoju verziu sveta, my nesmieme stratiť hlas vo chvíli, keď máme možnosť poukázať, že veci môžu byť videné aj inak. Nesmieme však pritom zabúdať na to, že „uzdravovať svet“ – to je dielo pre Mesiáša. Keby sme to chceli vziať do vlastnej réžie, naznačovalo by to, že sme chorí mesianizmom a megalomániou, ktoré v dejinách už spôsobili toľko škôd a tragédií. Až keď sa zriekneme mesianizmu, vtedy budeme môcť triezvo vidieť úlohu, ktorú Boh pripravil pre každého z nás.
            Na Golgote je vztýčený Ježiš–Pravda ako zrkadlo, v ktorom Boh i človek ukazujú, akí skutočne sú. Nenájdeme tu nárok žiadnej totality. Pohľad do zrkadla nediktuje odpovede, „len“ umožňuje vidieť. Umožňuje vidieť a necháva otvorenú otázku, ako si toto videnie vysvetlíme my a ako s týmto poznaním naložíme.

                                                                         (zdroj: Tomáš Halík, Dotkni se ran, str. 174)